Neziskovky sú chudobné, ale sexy

Autor: Monika Brošková | 10.5.2015 o 22:02 | (upravené 10.5.2015 o 22:33) Karma článku: 5,77 | Prečítané:  1789x

Neviem, čo to je, ale neziskovky to majú.                                                                                      

Chudobný, ale sexy. Toto povedal o Berlíne svojho času jeho exprimátor Klaus Wowereit. Presne trafil nálady ľudí v jednom z najzadlženejších európskych miest, ktoré poznačili traumy z vojny a z dlhodobého rozdelenia. Zafungovalo to. Mesto sa stalo magnetom pre kreatívnych ľudí, ktorí jeho mizériu zobrali ako výzvu a dnes je centrom toho najzaujímavejšieho, čo sa v Európe deje. A presne takto nejako vidím občiansky sektor na Slovensku. Množstvo problémov, nedostatok zdrojov, ale tá energia, to odhodlanie bojovať za niečo – tomu sa jednoducho nedá odolať.

Práca a iné trápenia

Žijeme v dobe, v ktorej seba samých oveľa viac definujeme cez to, čo robíme, než cez to,  kto sme. Ľudí zaujíma, pre koho pracujeme, na akej pozícii, čo máme na starosti, prípadne, koľko zarábame. Otázku, kto sme, dnes kladieme práci. Práci – zaradeniu, práci – kariére a práci – naplneniu. Svoju hodnotu odvodzujeme od práce. Nemala by nás len živiť, musí nás i baviť.

Nehádam sa, niekedy sa to skutočne stáva. Ale to, čo popisujú mnohí, má málo spoločné s týmto ideálom. Opýtajte sa psychológov, všimnite si, aké knihy ľudia kupujú, započúvajte sa do kaviarenských či krčmových rozhovorov. Ak nie sme v práci šťastní, či aspoň spokojní, zvyšuje sa naše vnútorné napätie, sme vyhorení, frustrovaní, nahnevaní. Alebo naopak, rezignujeme. A to ešte v tom lepšom prípade, ak nejakú prácu máme.

Zároveň sa veľa hovorí o rovnováhe práce a osobného života, tzv. work-life balance. Akoby už samotný pojem naznačoval, že v tej súčasnej práci veľa toho „života“ nie je. Aj si to navzájom povieme, ale nevieme s tým nič urobiť. Nemáme čas, naháňame sa, ale stále nenachádzame, čo hľadáme.

Chcete zmeniť svet? Kto by nechcel

Rob, čo chceš – tak znie nápis na symbole neobmedzenej moci v krajine Fantázia v Nekonečnom príbehu. Robiť dobro ako základný pracovný imperatív, to veru neznie zle. Neziskovky a ľudia v nich zlepšujú našu krajinu, a preto majú v tomto výnimočné poslanie. Idú s kožou na trh, hoci ich obvykle čaká neľahký osud tých, čo sa rozhodli plávať proti prúdu. Aj keď s minimálnymi zdrojmi, čerpajú silu zo svojho presvedčenia a zo svojej vízie. Chcú lepšie Slovensko, no nikto to nedokáže uskutočniť sám. Potrebujú podporu ďalších, ktorí to vidia rovnako.

Všetkých nás spája, že žijeme v tejto krajine. Každý človek, či  je to manažér, učiteľ, stavbár, úradník, alebo politik, plní svoju jedinečnú úlohu v  mozaike. V ideálnom svete,  firmy, vlády i neziskovky spolupracujú pre verejné dobro. A to sa už deje, čoraz viac i na Slovensku. Kým však tá vysnívaná budúcnosť príde, nie je dôvod zúfať, aj keď nám v našej práci „niečo“ chýba. Môžeme začať malým krokom.

Pro bono je skratka z latinského výrazu pro bono publico a znamená pre verejné dobro. Každá profesia a každá organizácia môže využiť svoje najväčšie kvality formou pro bono pomoci pre neziskovky, a prispieť tak k našej spoločnej budúcnosti. Lebo načo je nám všetko naše vzdelanie, všetky talenty a dary, všetky zručnosti, keď ich nedokážeme použiť na to, aby sme tu niečo zmenili? Pro bono nám ponúka možnosť vrátiť sa k tomu, čo vlastne chceme. O čom sme snívali, keď sme boli deti? Kto sme a aký život žijeme? Čo nám zapaľuje krv v žilách? Čo nám trhá srdce? Čo nás napĺňa radosťou? Čo je tá drobná vec? Pro bono nás núti vyjsť zo svojej bezpečnej komôrky a dáva nám príležitosť preskúmať, na čom nám naozaj záleží.

Pre niekoho to môže byť pomoc sociálne slabším, ochrana životného prostredia, či boj proti korupcii. Pre iného téma nie je dôležitá, chce presadzovať systémové zmeny na úrovni politík. Ďalší sa môže zanietiť, lebo ho oslovil konkrétny človek, konkrétna organizácia, ktorej verí. Pre každého to môže byť niečo úplne iné. Podstatné je, že je to naše vlastné.

Vďaka pro bono pomoci pre neziskovku zažijeme, čo nezažívame bežne. Vystavuje nás to otázkam. Budeme nad problémom premýšľať, hľadať riešenia. Možno ho nevyriešime, ale nabudúce sa napríklad zachováme inak, keď uvidíme krivdu a nespravodlivosť. To stačí. Pro bono bojuje proti apatii a otupeniu. Posúva človeka. A niečo dôležité si uvedomíme. O sebe, o svete. A napokon, čí život sa snažíme zmeniť? Ak dovolíme, aby sa nás niečo dotklo, zmeníme sa my sami.  A tým zmeníme i svet. A mňa baví, že to takto funguje.

Nič nie je dokonalé

Ísť si za svojím však nie je prechádzka ružovou záhradou. Ako to už býva, každodenná realita je oveľa prozaickejšia, než tento vznešený kontext. Veľakrát človeka prepadne pocit, že to nikam nevedie. Musí sa namáhať, začínať stále znovu, mýliť sa, všetko skúšať úplne od nuly a ešte i na každom kroku dokázať váhať. Je to byť v neustálom nepokoji a neistote a napriek tomu sa nevzdať. Pracovať pre verejné dobro znamená žiť ťažký a často i skromný, ale zato pravdivý a dobrý život.

Neviem, čo to je, ale neziskovky to majú. Pokúšajú sa, bojujú, veria. A to je vyrušujúce. A krásne. A sexy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?