Občianska spoločnosť, Slovensko a vôbec

Autor: Monika Brošková | 4.3.2015 o 14:22 | Karma článku: 5,15 | Prečítané:  1300x

Aby získal občiansky sektor novú silu, potrebuje znovuzrodiť ideály slobody a demokracie a vrátiť ich do súčasného diskurzu.

Čo je novou výzvou pre občiansku spoločnosť? Po akej krajine túžime? Akým problémom čelíme? V čo môžeme veriť? A, snáď najdôležitejšie, čo máme robiť?

Slovensko je slobodná a demokratická krajina. Vyše dve desaťročia tu máme právny štát a stali sme sa plnohodnotnou súčasťou západných euroatlantických štruktúr. Občianska spoločnosť zohrala významnú rolu pri kľúčových míľnikoch demokratizácie a máme byť právom na čo hrdí. V posledných rokoch zároveň zažívame fascinujúci rozmach nových občianskych iniciatív, ktoré reagujú na konkrétne spoločenské problémy. Človek by nadobudol dojem, že so základnými otázkami slobody a demokracie sme sa už nadobro vysporiadali a ostáva nám adresovať negatívne externality transformačného procesu.

Prečo však máme z toho neurčitý pocit? Ani nás to nehreje, ani nás z toho nemrazí, vlastne je nám to takmer ľahostajné. Jednoducho sme si zvykli považovať ideály a hodnoty demokracie za dosiahnuté a automaticky platné.

Stali sme sa obeťou vlastného úspechu

Každý, čo i len trochu kritický človek, musí vnímať dnešný občiansky sektor s pocitom nespokojnosti. Nevyhnutne nám napadnú otázky: Kde je trvalý bod tohto dlhoročného úsilia? Prečo sa nám zdá, akoby bol občiansky sektor „vykastrovaný“? Čo vlastne je dnes jeho hlavnou úlohou? Alebo, povedané ešte radikálnejšie: žijeme na Slovensku skutočne slobodne a demokraticky?

Naša generácia len ťažko pochopí vojnu, lebo sme ju nikdy nezažili a považujeme za samozrejmé možnosť cestovať, ak berieme do úvahy len vonkajšie stránky slobody. Na druhej strane, udalosti doma i vo svete nám nemilosrdne ukazujú, že história sa zďaleka nekončí a vždy sa udeje niečo neočakávané. Vezmime si príklad vojny na Ukrajine, či nenávistné diskurzy v súvislosti s nedávnym referendom.

Svet prešiel, prechádza a nepochybne ešte prejde množstvom utrpenia. Ak sa chceme čo najviac vyhnúť teroristickým spôsobom riešenia napätí, občiansky sektor musí aktívne pripomínať, čo je dôležité, čo má zmysel a cenu. Občianska spoločnosť, ak má byť pravdivá a plniť svoje poslanie, musí byť živá, a preto musí byť schopná vždy znova a znova definovať seba samú. Základné otázky slobody a demokracie sú vo svojej podstate krehké a nestratili nič na svojej aktuálnosti. Práve naopak. Svet v súčasnosti prechádza dramatickou premenou a tok dejín nám ukazuje, že potrebujeme znovuobjaviť základné hodnoty, ak chceme hľadať nové odpovede na tieto univerzálne problémy.

Budúcnosť naša je buď skvelá, buď nijaká

Dlhé obdobie stability vytvára ilúziu, že zmena musí mať nevyhnutne podobu modifikácie existujúceho rámca. Čo teda máme robiť? Vtipná odpoveď je, že musíme myslieť inak, byť nejakým spôsobom provokujúci a inšpiratívni voči sebe a svojmu okoliu. Odchýliť sa od všeobecného poznania a prinášať nové tvorivé koncepty. Seriózna odpoveď je, že máme podporovať kaleidoskopické procesy zmeny, ktoré vytvárajú viac priestoru pre diskusiu a dialóg.

Jedným z najväčších problémov dnešnej západnej civilizácie je odcudzenie. Máme najnovšie technológie, ale ľudia sa v záplave informácií cítia veľmi osamelí. Vieme všetko analyzovať a rozložiť na časti, ktoré skúmame samostatne, ale len málo úsilia venujeme holistickému pohľadu. Potrebujeme vytvárať ducha bratstva,  komunity a spolupráce. Svet je tak poprepájaný, že hľadanie dobrých riešení si vyžaduje spoluprácu všetkých sektorov spoločnosti. Urgentne potrebujeme viac medzisektorového porozumenia, a to môže vzniknúť iba vtedy, keď ľudia prídu do vzájomného kontaktu. Dnes je dôležité vidieť komplexnosť nie ako problém, ale ako súčasť riešenia. Musíme sa usilovať dať ľuďom viac príležitostí prispievať k niečomu väčšiemu, každý zo svojej unikátnej perspektívy. Inovácie, ktoré vzniknú vďaka takémuto procesu, môžu mať reálny a hlboký dopad.

Musíme však nielen vytvárať nové programy, ktoré potrebujú nové granty. Musíme sa radikálne zamyslieť nad tým, ako to, čo robíme, naozaj pomáha meniť náš svet a napĺňať našu víziu. Či sme skôr údržbári, ktorí sa zasekli v realizácii programov, alebo máme odvahu ísť ďalej a pokúšať sa meniť systém, ktorý vytvoril problémy, ktoré naše organizácie adresujú. Vo verejných inštitúciách a v akadémii nefungujú demokratické princípy riadenia a manažmentu. Princípy založené na otvorenosti, transparentnosti, zdravej súťaži. Na druhej strane, i v týchto inštitúciách nachádzame množstvo múdrych a šikovných ľudí, ktorí však nemajú priestor prejaviť sa.

Ak chceme štartovať procesy na ceste k zmene verejného života, potrebujeme pestovať v ľuďoch občianske postoje a viesť ich k aktívnej participácii a deliberácii. Ľudia sú ochotní upratať smeti, vymaľovať detské ihriská, ale už menej  rozmýšľať nad príčinami chudoby či sociálnej nespravodlivosti. Potláčanie symptómov však  nie je liečba. Našou úlohou by preto malo byť odhaľovať štrukturálne nerovnosti v spoločnosti. Potrebujeme sa vyhnúť depolitizácii občianskeho zapojenia a mylnej viere, že to najlepšie, čo môžeme robiť, je len pomáhať druhým. Súčasťou nášho občianstva má byť i snaha ovplyvňovať a meniť politiku. Prevládajúci diskurz predstaviteľov občianskeho sektora so štátom je o zachovaní mechanizmu daňovej asignácie. Naozaj stačí, ak nám štát dá peniaze? Nedávame tým tiež signál, že my vlastne štát takmer nepotrebujeme, lebo my to vieme robiť lepšie?

Zároveň potrebujeme oveľa viac zapájať širokú verejnosť. Nielen „experti“ by mali mať možnosť zúčastniť sa diskusie, ako riešiť konkrétne spoločenské problémy. Potrebujeme dať zástupcom všetkých zúčastnených skupín viac nástrojov, ako navrhovať zlepšenia a spoločne hľadať riešenia na konkrétne problémy. Každý člen skupiny alebo komunity má mať možnosť povedať svoj príbeh a zúčastniť sa na procese rozhodovania o našej spoločnej budúcnosti. Venujeme veľa energie zapájaniu odborníkov, ale len málo tomu, ako vytvárať také procesy rozhodovania, kde sa bude môcť každý človek vyjadriť.

Je potrebné si rozumieť. Netvrdím, že všetko doterajšie treba rušiť. Pre začiatok stačí pozrieť sa na našu prácu novými očami. Stačia drobné zmeny. Stačí maličký posun kormidla, ktoré vychýli celú loď do iného kurzu. História nás učí, že ak nás prenikne jedna myšlienka, jedna vôľa, nikto nás nezastaví. Dokážeme poraziť i autoritárskeho premiéra, prispieť k rozvoju iných krajín, či nájsť domáce zdroje na riešenie problémov.

Napokon však, udalosti sú výsledkom stoviek faktorov, na mnohé z nich nemáme vplyv. Môžeme im však dať určitý tvar. Musíme preto mať väčšiu odvahu riskovať. Našou úlohou nie je nahrádzať štát, ale prinášať inovácie a tvorivé riešenia. Či už pôjde o tvorbu nových spoločensky prospešných produktov a služieb. Alebo – a možno i dôležitejšie – prispievať k procesom, ktoré prinesú väčšiu otvorenosť do politiky, ktorá je stále viac mocensko-ekonomickým priestorom. Výzva dnešných dní a výzva demokracie na Slovensku, je hľadať cesty, ako smerovať zanietenie ľudí, talent a zdroje do komplexných projektov, ktoré zlepšujú našu krajinu.

Keď stratíme zanietenie, sme mŕtvi

Čo teda je sloboda? Sloboda je, keď človek bez domova hádže svoj príspevok do pokladničky na koncerte Doma dobre, lebo aj on chce pomáhať a byť súčasťou niečoho, čo ho presahuje. Sloboda je, keď riaditeľ analytického inštitútu na ministerstve zapája svoj tím do projektu, v rámci ktorého skúmajú účinky politiky znižovania rizík na verejné zdravie, lebo chcú podporiť dôležitú tému, ktorá si zástancov nehľadá ľahko.  A sloboda tiež je, keď sa firmy spoja v boji korupcii tým, že finančne podporia organizácie, ktoré sa systematicky zaoberajú kontrolou výkonu verejnej moci. Pár lastovičiek leto síce nerobí, ale ho už ohlasuje.

Čo spája tieto príbehy? Na týchto príkladoch je fascinujúca statočnosť hlavných aktérov. Je to odvaha ľudí, ktorí žijú v súlade s vlastným presvedčením, pokúšajú sa o niečo zmysluplné, a preto sú príkladom vo svojej mravnej sile. Prinavracajú nám všetkým nádej, že môže byť akokoľvek zle, vždy sa dá niečo robiť.

Hrdinstvo nevyžaduje nevyhnutne veľké činy. Hrdinom môže byť vplyvný politik alebo biznismen, ktorý odmieta korupciu. Rovnako veľkou hrdinkou je matka, ktorá napriek tomu, že žije v chudobnom regióne, vychováva zo svojich detí dobrých ľudí a pestuje v nich cnosti. Hrdinom je človek, ktorý skonštruuje lietajúce auto, aj človek, ktorý pomáha slabším,  či vytvára nové pracovné miesta.

Nie každý môže byť podnikateľ. Nie každý môže byť úspešný. Ale každý môže byť hrdina. Každý, kto robí, čo vie a môže. A každý môže prispieť k tomu, aby sme žili v lepšej krajine. Možno práve dnes, na prahu obrovských premien, je veľmi dôležité pestovať v ľuďoch dôstojnosť i odvahu malých hrdinov s veľkým srdcom.

Čo teda máme robiť? Odpoveď je: hľadať, spájať a podporovať hrdinov v našej krajine. Potom tu budeme mať lepšie Slovensko. Hrdé a krásne.

Stále však ostáva veľa nezodpovedaných otázok. Prečo je objem zdrojov na podporu protikorupčných iniciatív len zanedbateľný v pomere k peniazom, ktoré končia v korupčných aktivitách? Prečo zatiaľ len pár ľudí a firiem využíva svoj talent a zručnosti, aby prispeli k spoločnému dobru? A prečo máme len málo príležitostí, aby sme zažili pocit komunity a jednoty so všetkými členmi našej krajiny, vrátane predstaviteľov menšín?

Aby sme dosiahli skutočnú zmenu v občianskom sektore,  musíme sa  vrátiť späť do budúcnosti a napĺňať naše univerzálne poslanie cez spoločenské inovácie a podporu procesov deliberatívnej participácie.

To je nová výzva pre občiansku spoločnosť a pre našu krajinu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?